Poruchy správania a tvorivosť 1.

1. PORUCHY SPRÁVANIA


1.1. Základné pojmy

V spoločenskej praxi sa môžeme stretnúť s rozličnými podobami nežiadúceho, alebo deformovaného správania detí, mládeže a dospelých. Správanie, tento pojem vyjadruje psychologický slovník (Reber, 1985) ako pojem všeobecný, nie úplne ujasnený, „...pokrývajúci činnosť aktivity, odpovede, reakcie, pohyb, procesy, operácie atď.“, alebo ako „merateľnú odpoveď organizmu.



1.2. Etiológia porúch správania

Rozhodujúca úloha na pôvod vzniku porúch správania sa pripisovala nesprávnym výchovným vplyvom prostredia, najmä rodiny, až po prílišne zdôrazňovanie dôležitosti genetických faktorov. Posledné výskumy v tomto probléme dochádzajú k stanoveniu teórie multifaktoriálneho podmienenia väčšiny foriem porúch správania. Ako uvádza Anastasiová (in: Farkašová, 1983) vývin jedinca prebieha v takej úzkej vzájomnej súčinnosti činiteľov vnútorných a vonkajších, že ich podiel na výslednom správaní sa ani nedá zistiť. Spomedzi endogénnych činiteľov Vichnal (1981) uvádza predovšetkým povahové črty, temperament, drobné poškodenia mozgu a nerovnomerné dozrievanie jednotlivých mozgových oblastí.
Haring, Mc Cormick (1984) na základe výsledkov viacerých výskumov zameraných na etiológiu porúch správania uvádzajú:

1. ťažké poruchy správania (ako napr. autismus) sú pravdepodobne silnejšie viazané na mozgové poškodenie
2. hyperaktivita môže mať rozličné príčiny, jednou z nich je mozgové poškodenie
3. množstvo porúch správania nie je spätých s mozgovým poškodením a naopak veľa detí s mozgovým poškodením nevykazuje poruchy správania.

Pod činiteľmi prostredia sa rozumejú hlavne rôzne faktory rodinného prostredia, pretože rodina má na socializáciu dieťaťa rozhodujúci vplyv a tiež môže byť zdrojom porúch správania. Haring, Mc Cormick (1991) uvádzajú, že vzťah rodiny k poruchám správania u detí je veľmi variabilný, často podmienený, a závisí od týchto faktorov:

1. absencia otca alebo matky
2. konflikty medzi rodičmi
3. nevyvážené súrodenecké vzťahy
4. narušené správanie u rodičov (hlavne psychotické poruchy – ochorenie a ťažká antisociálnosť)
5. rodičovská hostilita, odmietanie, abúzus alkoholu či iných drog
6. nejednotná alebo extrémne voľná disciplína.

Autori nazývajú tieto faktory rizikovými. Vodák a Šulc (1964) uvádzajú, že negatívny vplyv rodinného prostredia je najvýraznejší od 8.-9. roku, potom klesá. Hoci je rodina pre dieťa prostredím primárneho vplyvu, zo zreteľa nemožno vynechať vplyv rovesníkov, širšieho okolia a masovokomunikačných prostriedkov a samozrejme kolektívneho zariadenia. Ako uvádza Farkašová (in: Majzlanová, 1995), už samotné zaradenie dieťaťa do kolektívneho zariadenia vytvára u neho zaťažujúcu situáciu, z ktorej vyplývajú iste adjustačné nároky na dieťa.


1.3. Symptomatológia a klasifikácia porúch správania

Niektoré poruchy správania sú lepšie identifikovateľné než iné. Podľa Haring a Mc Cormick (1984) existujú dve hlavné kategórie porúch správania:

1. poruchy správania, ktoré provokujú konflikty s prostredím
2. poruchy správania, ktoré sa prejavujú ako osobnostné poruchy

Žiaci s poruchami správania často mávajú problémy v učení, ktoré sa môžu prejaviť ako kognitívne poruchy, ako deficit pri nadobúdaní školských vedomostí. Majzlanová (1995) rozdeľuje klasifikáciu porúch správania do dvoch smerov:

a/ poruchy správania orientované extrapersonálne
b/ poruchy správania orientované intrapersonálne.

Pre extrapersonálne orientované poruchy správania autorka vyčlenila tri základné spôsoby tohto správania, pričom vychádza z klasifikácie Cullivana (in: Haring, Mc Cormick, 1991):

1. správanie agresívne a negativistické
2. hyperaktívne správanie
3. správanie sociálne maladjustované.
Ďalej Majzlanová (1995) klasifikuje intrapersonálne orientované poruchy správania v dvoch základných kategóriách:

a/ neurotické a emocionálne poruchy
b/ sociálna inkompetencia.


Po naznačenom rozdelení porúch správania podávame v tejto kapitole niektoré prejavy porúch správania, ktoré sú typické pre predškolský a mladší školský vek:

1. Hyperaktivita. Častým problémom sú nadmerne živé – hyperaktívne deti. Tieto deti sú nápadné hlavne motorickým nepokojom, nesústredenosťou a mnohovravnosťou. Sú v neustálom pohybe, nevydržia pri žiadnom zamestnaní, vyrušujú ostatné deti, upútavajú na seba pozornosť. Nakoľko sa hyperaktivita často viaže s deficitom v oblasti pozornosti, Americká psychologická asociácia (Haring, Mc Cormick, 1984) ju nazvala AD/HD (attention deficit / hyperactivity disorder). Mnohé z detí s AD/HD vykazuje tiež agresívne prejavy, výukové ťažkosti, rôzne neurologické poruchy (ĽMD, poruchy koordinácie pohybov, narušené reflexy) a poruchy v oblasti vizuálno-motorickej percepcie. Výskyt je častejší u chlapcov (na 4-7 chlapcov s takýmito ťažkosťami pripadá približne 1 dievča). Príčinami instability podľa Vodáka a Šulca (1964) môže byť nekľudné rodinné prostredie, zmeny a nepravidelnosti v životnom režime a ochorenie. Sem patria deti, u ktorých sa vyskytli komplikácie pri pôrode, prípadne počas tehotenstva matky, či závažné ochorenia alebo úrazy v rannom veku (od 3 rokov života). Nemožno nespomenúť vrodené dispozície často zdedené po rodičoch, aj keď sa u nich samých v dospelom veku výrazne neprejavujú (Vichnar, 1974).

2. Hypoaktivita. Dieťa málo pohyblivé, pasívne – hypoaktívne je presným opakom predošlých detí. Býva ľahostajné, málovravné, málo priateľské, pasívne, s prevahou útlmových prejavov. Zvyknú sa u neho objavovať aj výbuchy zlosti, lebo býva terčom posmechu ostatných. Tieto deti sú pomalé, neobratné, nezhovorčivé, vydržia dlho v nečinnosti, do ničoho sa nepúšťajú. Väčšinou pôsobia ako bezproblémové poslušné deti. Dokonca niekedy pôsobia dojmom zaostalého dieťaťa (Majzlanová, 1995). Príčinou bývajú výchovné chyby, ale aj ľahká forma perinatálnej encefalopatie so zníženým svalovým napätím, nedostatočnou pohybovou koordináciou a zníženým kinestetickým vnímaním (Bartušková, 1977).

3. Neposlušnosť a vzdorovitosť. Príčinou neposlušnosti a vzdorovitosti môže byť:
- nesprávna výchova (rozmaznanosť, prísnosť, nedôslednosť)
- iný škodlivý vplyv prostredia (zlý vzor, hádky)
- vrodený sklon (neschopnosť prispôsobiť sa)
- patologický stav (encefalopatická porucha osobnosti, psychopatia).

Za chorobnú neposlušnosť a vzdorovitosť považuje Rabáková (1986) pretrvávanie tejto vývinovej fázy v ďalších rokoch, alebo vznik nemiestnych prejavov (dieťa odmieta zo vzdoru jesť a piť, máva záchvaty zlosti, kope okolo seba a pod.) Medzi deťmi mladšieho školského veku sa vyskytujú aj také, ktoré sa dopustia krádeže. Zriedkavejším javom je „nutkavé“ kradnutie – kleptománia.

4. Hanblivosť a uzavretosť. Na hanblivosť a uzavretosť dieťaťa, ako uvádza Novák (1977) môže mať vplyv nedostatok sociálneho tréningu, určitá izolácia od vrstovníkov, spôsob života rodiny a v neposlednom rade aj typ osobnosti.
5. Agresivita. Agresivitou nazývame každé zámerné konanie, ktorého motívom je – otvorenou alebo symbolickou formou – spôsobiť niekomu alebo niečomu škodu, krivdu, alebo bolesť. O agresivite začíname hovoriť vtedy, keď je dieťa schopné hodnotiť dosah svojho jednania aspoň čiastočne, alebo keď ubližuje úmyselne a pociťuje radosť z ničenia a z cudzej bolesti. O agresivite začíname hovoriť až v predškolskom veku, u mladších detí ide častejšie o fyziologickú aktivitu (Ranschurg, in: Majzlanová, 1995). Podľa použitých prostriedkov sa agresivita podľa Dařílka (1989) delí na fyzickú a verbálnu. Diešková (in: Majzlanová, 1995) uvádza, že u detí predškolského veku agresivita impulzívneho charakteru – fyzická – je príznačná skôr pre chlapcov (bitky, údery, sácanie, ťahanie, zápasenie, obťažovanie), zatiaľ čo u dievčat skôr verbálna (posmievanie sa, nabádanie k bitke).

V neskoršom veku je, ako uvádza Baumgartner (1995), u chlapov pomer medzi prejavmi priamej fyzickej a nepriamej formy agresie vyrovnaný, kým u dievčat ide aj v školskom veku prevážne o nepriame formy agresie. U chlapcov sa agresivita vyskytuje 3-krát častejšie ako u dievčat (Dařílek, 1989). Agresívne správanie často provokuje spätnú agresiu zo strany ostatných (boje, bitky, vzájomné fyzické a verbálne napádanie, pretrvávanie nenávisti). Agresivita môže byť reakciou na posmešky od detí a na konflikty s druhými ľuďmi.

6. Klamstvo a detská lož. Podľa Klímu P. a Klímu J. (1978) o klamstve hovoríme vtedy, ak dieťa je schopné rozlišovať medzi pravdou a nepravdou a uvedomuje si výhody pri praktizovaní nepravdy. Príčiny detského klamstva podľa Edelsbergera a Kábele (1988) sú:
- nedostatočná výchova (detské omyly a nepravdy prerástli v lož)
- zlý výchovný vzor (i vychovávateľ musí dávať pozor na tzv. spoločenské lži napr. pri návštevách a pod.)
- psychická porucha – pseudologia phantastica, tzv. bájivá lož, kedy si postihnutí jedinci vymýšľajú zložité deje, ktorým sami veria.

Klamanie môže byť podľa Šulca a Vodáka (1964) obranné, návykové, s prevažne agresívnymi tendenciami a bájivé. Ďalšími príčinami klamstva podľa Attwella (in: Majzlanová, 1995) je snaha vyhnúť sa pokorujúcim následkom nevhodného správania, vyhnúť sa trestu – čo býva vo všeobecnosti najväčšou príčinou detských lží. Na častosť a opakovanie lží pozitívne vplýva miera ich úspešnosti. Posilnenie, spočívajúce vo vyhnutí sa trestu pomocou klamstva – posilujúce klamanie.

7. Výbuchy zlosti. Výbuchy zlosti sa často vyskytujú medzi 2. a 4. rokom, keď sa dieťa do istej miery obmedzuje výchovnými zásahmi a nedokáže sa s tým pokojne zmieriť. Niekedy dochádza k výbuchom zlosti u pasívnych detí (Bartušková, 1977), ktoré boli svojim okolím dlho dráždené. Prechodné výbuchy hnevu môžu byť znakom nepríjemných pocitov dieťaťa, ktoré ešte nedokáže samo opísať a upozorniť na to rodičov, ako napr. svrbenie, chvenie sa a iné príznaky senzitívneho dráždenia.

8. Detský strach – bojazlivosť. Na vznik porúch správania môže mať vplyv prežívanie úzkosti a strachu. Detský strach – bojazlivosť sa vyskytuje častejšie u mladších detí, pretože takéto dieťa nevie dobre zhodnotiť niektoré javy a situáciu. Deti si neraz vo svojich predstavách pretvoria svoje životné skúsenosti na nové, fantastické až desivé obrazy. Podľa Illyésa (1978) sa bezpredmetný, neurčitý strach nazýva úzkosťou, strach pred určitou vecou fóbiou. Strach sa môže vyskytovať vo viacerých formách, napr. ako agarofóbia (strach z priestoru), klaustrofóbia (strach z ohraničeného priestoru), strach z tmy, zo zvierat, atď. U detí predškolského veku sa podľa Patocsovej (in: Majzlanová, 1995) môže vyskytovať aj separačný strach, to znamená strach z odlúčenosti a osamelosti. Novák (1977) konštatuje, že strach vyvolávajú aj nevhodné programy v televízii, konfliktné vzťahy, úzkostlivá výchova a tiež môže byť strach dôsledkom psychickej lability. Mnohé strachové reakcie súvisia so zlou adaptáciou na nové prostredie a miznú postupne, pomalým prispôsobením sa na ne.

9. Detská neuróza. Podľa Madarásovej (in: Majzlanová, 1995) ide pri neuróze o funkčnú poruchu centrálnej nervovej sústavy, ktorá sa prejavuje poruchami adaptácie jednotlivca na prostredie (najmä sociálne), ako aj poruchami najvyššej regulácie a koordinácie somatických a vegetatívnych funkcií. Detská neuróza často býva označovaná ako emocionálna porucha. Vznik detskej neurózy podľa Edelsbergera a Kábeleho ( 1988 ) môžeme pozorovať okolo 4. a 6. roku života dieťaťa. Neurotické a emocionálne poruchy, konštatuje Majzlanová ( 1995 ), sa prejavujú často u tých detí a mladistvých, ktorí majú vo svojej skúsenosti zakotvený silný pocit nebezpečenstva. Majú strach vystupovať pred kolektívom, pôsobia navonok ustrašene a utiahnuto. Často majú tendencie izolovať sa od spoločnosti. Medzi najčastejšie prejavy neurózy Novák ( 1976 ) uvádza nechutenstvo, ktoré vzniká vplyvom nesprávnej výchovy v rodine, alebo môže vzniknúť i v období adaptácie dieťaťa na kolektívne zariadenie. Obhrýzanie nechtov a cmúľanie prstov sú mimovoľné pohyby, ktorými dieťa nevedome uvoľňuje svoje napätie. Mimovoľným pohybom je aj tik. Tento neurotický symptóm je vlastne neuvedomený, nutkavý pohyb niektorého svalu, napr. žmurkanie, mykanie plecom, ústami, pokašlávanie, vzlykanie a pod.
Illyés ( 1978 ) objasňuje zajakavosť ako neurotickú reakciu vznikajúcu na konštitucionálnom podklade, ktorá sa prejavuje na koordinácii reči. Zajakávanie môže byť vyvolané úsilím rýchle a odrazu vyjadriť svoje myšlienky, ale môže byť aj prejavom hlbších emocionálnych porúch. Príčinou môže byť prísna výchova, strach, zľaknutie alebo precvičovanie ľaváctva. Enuréza – pomočovanie by sa po 4. roku života dieťaťa nemalo vyskytovať. Ak k pomočovaniu dochádza častejšie, stav si vyžaduje odborné lekárske a psychologické liečenie. Podľa Rybárovej ( 1986 ) môžu byť príčiny rôznorodé, vyplývajúce z konfliktov v rodine, z nesprávnej výchovy, prípadne z nevyriešených problémov v materskej alebo základnej škole. Len zriedkavé je príčinou infekcia močových ciest, alebo iná orgánová porucha. Príčinou ojedinelej enurézy môže byť nadmerné vzrušenie alebo strach. K neurotickým prejavom patrí aj mutizmus. Mutizmus je podľa Klindovej (1986 ) náhla strata schopnosti slovného vyjadrovania sa po silnom, otrasnom zážitku alebo po duševnom úraze ( traume ). V materskej škole vznikajú niekedy výchovné ťažkosti a s nadanými aj predčasne zrelými deťmi.

10. Choroba a rekonvalescencia. Do skupiny detí, ktoré potrebujú zvláštny výchovný prístup patria aj deti, ktoré sú choré alebo v rekonvalescencii. V období fyzického ( aj psychického ) oslabenia sa pomerne často vyskytujú aj u predtým bezproblémových detí, poruchy správania. Ako príznak blížiaceho sa ochorenia možno u dieťaťa pozorovať nechutenstvo, pasivitu, malátnosť, mrzutosť a pod. Tiež v stave rekonvalescencie môžeme u dieťaťa pozorovať fyzické zmeny ( únava, nechutenstvo, znížená výkonnosť ) aj zmeny psychické ( pomalšie myslenie, nesústredenosť ). Dieťa je náladové, plačlivé, chová sa podráždene. Pre celkovú slabosť nervovej sústavy a organizmu sa dieťa nevie ovládať, má veľmi impulzívne správanie. Chýba mu vytrvalosť, každá prekážka ho znechutí a odradí od činnosti.

11. Chronické ochorenia. Chronické ochorenia predstavujú pre dieťa dlhodobú záťaž. Podľa názoru Rybárovej ( 1986 ) deti s epilepsiou bývajú viac unavené, apatické, zoslabenou pozornosťou a pamäťou. Srdcové ochorenia sprevádzajú stavy úzkosti a strachu. Pri cukrovke zmeny hladiny cukru v krvi môžu mať za následok zvýšenú dráždivosť, poruchy pozornosti a pamäti. Endokrinné ochorenia môžu zasa sprevádzať zmeny reaktivity ( to znamená zvýšenie aktivity, alebo celkový útlm ). Kožné ochorenia za následok podráždenosť a nepokoj dieťaťa, niekedy aj pocity hanby a menejcennosti. Najčastejšie vyskytujúce sa ochorenie je astma, ktorú sprevádzajú stavy úzkosti, strachu a depresie, niekedy aj nadmerná sebakontrola a potlačovanie prirodzených prejavov aktivity.