deviataa

výpis stredných škol, staršie časti testu MONITOR, diskusie o stredných školách, základy psychológie a pedagogiky
 
DomovDomov  FAQFAQ  HľadaťHľadať  Zoznam užívateľovZoznam užívateľov  RegistráciaRegistrácia  PrihláseniePrihlásenie  

Share | 
 

 Ľudová rozprávka

Goto down 
AutorSpráva
slniecko165
V.I.P
V.I.P


Počet príspevkov : 44
Registration date : 11.08.2008

OdoslaťPredmet: Ľudová rozprávka   Pi september 05, 2008 5:35 pm

Ľudová rozprávka (typy rozprávok, postavy, kompozícia, jazyk)


Ľudová slovesnosť – folklór, označuje materiálnu a duchovnú ľudovú kultúru, súčasťou umeleckého folklóru je ľudová slovesnosť.
V širšom slova zmysle ĽS chápeme ako výraz životnej skúsenosti, citov a túžob ľudu, je výtvorom talentovaných ľud. rozprávačov, jej interpreti boli zároveň aj jej spolutvorcami, pretože v procese rozprávačskej generačnej štafety sa stierali hranice medzi reprodukciou a tvorbou. ĽS je anonymná, ústna, kolektívna. Prvé bádanie folklóru – zač. 19.st. – v romantizme.

Teórie: najvýznam. je teória mytologická, jej pôvodcami boli nemeckí spisovatelia Jakub a Wilhelm Grimm, chápala rozprávku ako duchovné dedičstvo predkresťanských spoločností.
-pol. 19.st. – teória migračná – predpokladá, že rozprávky vznikli na jednom mieste – India – odtiaľ sa presúvali do európskeho teritória. Ďalšie výskumy – ďalšie miesta vzniku rozprávok – starý Egypt, kultúrne stredomorské národy. Fínska škola – rozpracovaná migračná teória, 1910 – Antti Aarne – katalóg rozpr. motívov – vyše 30. Slov. – „Súpis slovenských rozprávok“ – Jiří Polívka 1923-32 – 5-zväzkové dielo, všetky ľudové rozprávky + krajové varianty.
-teória antropologická – rozprávky vznikli v rôznych častiach sveta naraz, pretože psychika a duchovno je totožné pre všetky národy sveta.
-teória produkčná – teória romantizmu - zdôrazňovala starobylosť, národnú podstatu a vysoký mravný obsah ľudovej slovesnosti, ĽS sa rodí z duch národa
-teória recepčná – tvrdila presný opak, ĽS vznikla zľudovením autorskej kultúry, ľudová duša netvorí, len reprodukuje.


Ľudová rozprávka

Ako žáner prozaickej folklórnej tvorby nebola pôvodne určená deťom. Až v 19.st. dochádza k rehabilitácii rozprávky ako žánru vhodného pre deti. V 20.st. sa ustálilo jej začleňovanie do oblasti literatúry pre mládež. Obsahuje obrazy čarovného sveta, odlišného od sveta dospelých. Má dramaticky skĺbený, dynamicky stupňovaný dej, dominujúcu úlohu má fantastický prvok. Postavy sú jednoduché, psychologicky nekomplikované, ale dostatočne zaujímavé, zasadené do exotického, rozprávkového prostredia. ĽR žili po dlhé stáročia iba v ústnej podobe. Neostávali vo svojej pôvodnej podobe, vznikali rozličné mutácie, z hľadiska významových, štylistických a jazykových zložiek. Hovoríme o rozličných variantoch rozprávky – vplyv časového obdobia a lokality. Nemá historický podklad – neurčitý čas a neurčitý priestor – kde bolo, tam bolo. Každá národná kultúra dáva rozprávkam spoločného tematického základu vlastnú pečať. Nachádzame v nich spoločné i odlišné črty. Tematický základ je rovnaký, odlišujú sa spracovaním, najmä však štylistickými a jazykovými osobitosťami.

Dej – umelecké podobenstvo ľudového rozprávača o ľudskej túžbe, o svete založenom na vyššom mravnom princípe, v kt. zmyslom ľudského života je dobro ako synonymom lásky. Základné posolstvo je humanizovať svet. Základné atribúty:

1) víťazstvo dobra nad zlom
2) pravdy nad klamstvom
3) putovanie hrdinu za šľachetným cieľom
4) prekonávanie prekážok a ťažkostí
5) večný optimizmus

Hlavnou ideou rozprávky je ideálna spravodlivosť v riešení základného sporu dobra so zlom. Svet rozprávok je vybájený, ale má vzťah k obrazu života, túžob a snov prostého človeka. Morálny princíp sa realizuje v splnení cieľa, na ktorý sa hrdina podujme a za ktorý ide bojovať. Ľudové motívy sú oslavou ľudskej statočnosti a mravnej hodnoty. Vidíme tu aj obraz sociálneho postavenia ľudu. Žije v biede a túži po zmene svojho položenia. Preto jeho hrdina po prekonaných ťažkostiach víťazí a stáva sa princom či kráľom. Hrdinom býva chudobný človek, potrestaným je lakomý a neľútostný boháč.


Čarodejná (fantastická) rozprávka

Má najbohatšie zastúpenie, je najstaršia zo všetkých typov, hlavným znakom je to, že sa v nej stiera rozdiel medzi svetom skutočným a neskutočným. Dejú sa tu divy a zázraky ako najprirodzenejšie činy. Hrdinovia sa premieňajú na zvieratá a veci, ľudia sa dorozumievajú s vtákmi a zvieratami, postava sa môže stať neviditeľnou, môže umrieť a pomocou živej vody sa znova narodiť.
Fantastickosť je jedným z hlavných znakov ľudových rozprávok, je prejavom bohatej obrazotvornosti ľudu, konkretizáciou ľudského sna o šťastí, víťazstve kladných síl. Nájdeme tu aj drastické motívy – odrezané alebo variace sa údy. Fantastický motív je niekedy spojený s prvkami hrôzostrašnosti, má často naturalistickú podobu. Preto je dôležitý výber rozprávok pre deti. Na druhej strane vyznievajú niektoré démonologické postavy komicky – postavy čertov, hlúpy a neobratný nešťastník. Nájdeme tu taktiež žartovné, veselé a humorné motívy. Najtyp. znak – rozprávková triáda (trojstupňovosť) – 3 bratia, 3 hory, zač. a záv. formula – žil raz, bol raz,......


Realistická rozprávka

Objavuje sa asi od 15. st., obdobie renesancie ako rozprávka s pravdepodobnými, zo života odpozorovanými príbehmi. Hrdinami sú prostí dedinskí ľudia, pisári, sudcovia, vojaci, zbojníci, kupci, úradníci. Hlavná idea má podobu konfrontácie chudoby a bohatstva, predstaviteľ chudoby je vždy synonymom dobra a boháč naopak. Morálnou devízou je potrestanie pýchy, výsmech hlúposti alebo víťazstvo rozumových schopností.

Majú často humoristickú podobu – anekdotické rozprávky. Vyzdvihujú kladné vlastnosti ľudových hrdinov, nejde tu o veľké činy, ale o vtip, múdrosť, ktorou prostý človek víťazí nad pánom a bohatým. Tieto rozprávky nestoja vždy na známom ideovom princípe odmeny za dobro a pokuty za zlý čin. Často víťazia klamári a chytráci, pravda, oklamaní sú vždy hlúpi alebo bohatí. Základnou črtou je teda životný optimizmus, radosť pre radosť, prevaha prirodzenej inteligencie ľudu nad formálnou učenosťou pánov. Realistická rozprávka sa často umiestňuje do konkrétnej reality. V novších variantoch sa odráža reálna sociálna problematika – prostý človek sa dostáva do styku s pánmi.


Zvieracia rozprávka

Je starobylého pôvodu – pôvod siaha do prvotnopospolnej spoločnosti – súviseli s poľovníckym a roľníckym zamestnaním, hlavnými postavami sú zvieratá, ktoré konajú ako ľudia a hovoria ľudskou rečou, ľudské postavy reči zvierat rozumejú. Pripisovanie zmyslových alebo citových vlastností ľudí zvieratám – antropomorfizmus. Proces poľudšťovania v rozprávke je antropomorfizácia.

Zvieratá sú domáce, lesné i exotické, najčastejšie pes, mačka, sliepka, kohút, zajac, kôň, vlk, líška, medveď, jež, vták, hmyz. Zvieratá majú symbolický význam – predstavujú charakter ľudí, líška prefíkanosť, medveď ťarbavosť, zajac bojazlivosť. Dej rozprávok má alegorický charakter, do ktorého sa premieta ustálený mravný poriadok, ale rovnako ako u ľudí vládne tam zápas vyplývajúci z povahových diferenciácií.

V zvieracích rozprávkach dominujú niektoré črty, kladné aj záporné, typické aj pre ľudí. Víťazí pravda a spravodlivosť, častý je motív súdržnosti, priateľstva, solidarity. Odsudzuje sa ľudská nevďačnosť (Starý Bodrík a vlk) voči zvieratám alebo sa pranieruje neposlušnosť detí (Vlk a kozliatka). Často dominuje vtip nad silou, každá hlúposť je potrestaná. Príznačný je jednoduchý dej, v ktorom dominuje dialóg, a v kt. sa často a rytmicky opakujú udalosti a motívy.


Legendická rozprávka

Hlavnými postavami sú Ježiš a Svätý Peter alebo iné religiózne osoby. Legenda je veršovaný alebo prozaický útvar stredovekej náboženskej epiky, rozprávajúci o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve cirkevných otcov. Legenda pôvodne znamenala „to, čo má byť čítané“ pri jubileách svätých v kostoloch a kláštoroch z kanonizovaných životopisov. Vznikali svetské legendy – životopisy svätých, napísané spisovateľmi – neschválené cirkvou, z takýchto sa stali ľudové rozprávky. V mnohých legendových rozprávkach nie je podstatou religiozita, ale insitné (naivné) videnie, rozprávanie ľudového tvorcu, kde sa postavy svätcov zobrazujú ako jednoduchý ľudia, ktorí hodnotia skutky pozemšťanov, odmeňujú dobrých, trestajú zlých. Príznačné je časté protikladné vykreslenie Krista a sv. Petra, ktorého ľudový rozprávač obdaril až príliš ľudskými črtami, chybami a slabosťami. Neraz ho stavia ho humorného postavenia. Pecko sprostáčik od Boženy Nemcovej.


Démonologická rozprávka

Má veľa spoločných čŕt s fantastickou rozprávkou. Jej predmetom je rozprávanie o vílach, škriatkoch, zmokoch, upíroch, vodníkoch, svetlonosoch, bosorkách........Vznikli v podmienkach nerozvinutého životného názoru a primitívnych náhľadov na prírodu a pomocou týchto démonických či záhrobných postáv si ľud vysvetľoval úkazy, ktoré rozumom nevedel odôvodniť. Sú charakteristické hrôzostrašnosťou a mimoriadne vystupňovanou dramatickosťou.
Postavy v ľudovej rozprávke

Najvýraznejším typom kladného hrdinu rozprávky je mládenec alebo dievčina z ľudu. Do nich vložil rozprávač všetky pozitívne charakterové črty, hrdina z ľudu vykoná napriek všetkým prekážkam ťažkú úlohu. Hrdinami najmä realistickej rozprávky sú postavy vynikajúce vtipom a prefíkanosťou. Ľudový rozprávač vložil do nich múdrosť ľudu a jeho životný optimizmus. Kladným hrdinom býva nielen predstaviteľ ľudu, ale aj tretí princ. Prví dvaja sú typickými predstaviteľmi panstva, nositeľmi negatívnych vlastností, tretí, najčastejšie vysmievaný vykoná šľachetný čin, za ktorý je odmenený. Bohaté variácie sú aj pri tvorbe negatívnych typov postáv. Rozprávka ukazuje, ako zlé vlastnosti prinášajú človeku zdanlivé výhody, ale napokon ho dovedú k pádu.

Pre tvorbu postáv je charakteristických niekoľko základných znakov:
a)charakteristika hrdinov vyniká bohatou obrazotvornosťou
b)v charakteristike sa prejavuje ľudový humor
c)hyperbolické zveličenie – napr. vrchol krásy je dievčina, ktorej kvitnú ruže na perách, alebo je obrastená ružami. Všetky tieto naoko nezmyselné obrazy ľudovej predstavivosti si možno vysvetliť ako metafory.
d)postavy sú jednoduché, jednorozmerné, nie sú psychologicky komplikované, ich vlastnosti sú vopred ustálené a v priebehu deja sa zriedka vyvíjajú. Na toto poukazujú aj mená hrdinov – najčastejšie rodné mená, alebo pomenovaní iba všeobecne (syn, mládenec...), alebo mená podľa neobyčajných schopností (Miesiželezo), vlastností (Zlatovláska, Janko Hraško).
e)Postavy sú rozvrhnuté podľa zákona protikladov. Negatívne majú svoj pendant v kladných.

Pomocní hrdinovia – postavy, ktoré pomáhajú hrdinovi dosiahnuť cieľ, alebo predstavitelia zla, ktorí prekážajú v splnení tohto cieľa – lesné či vodné víly, siláci, obrovia. Sú obdarené výnimočnými vlastnosťami a fyzicky zveličené.
Pomocníkmi sú aj veci – zrkadielko, čarovná čiapka alebo klobúk, sedemmíľové čižmy. Aj tu platí, že veci slúžia iba dobrým, kým zlých trescú.


Kompozícia

ĽR bola pôvodne rozprávaná, ústny spôsob podania deja je zreteľný už vo vzťahu rozprávača k látke. Nie je nezúčastnený, jednoznačne stojí na strane spravodlivých. Rozprávka má svoju vývinovú líniu, pre ktorú platia tradičné zákony dramatického stupňovania: expozícia, zauzlenie, vyvrcholenie, peripetia, rozuzlenie. Charakteristická pre stavbu rozprávky je jej kontrastnosť. Kontrastne sú koncipované hlavné postavy, ich vlastnosti sa od seba diametrálne líšia, na kontraste sa zakladá dejová osnova rozprávky.


Expozícia

V expozícii nachádzame lokalizáciu deja, uvedenie hlavných postáv na scénu, ich stručnú charakteristiku a základnú motiváciu pre ďalšie činy. Začína sa úvodnou formulou, ktorá je konštantná. Funkcia úvodných formúl je poetizačná. Prenášajú poslucháča do neskutočných zázračných svetov a vytvárajú rozprávkovú reálnosť. Majú rozmanitú podobu od krajne poetickej až po realistickú, ba až satirickú. Rovnaké vlastnosti majú záverečné formuly, ich funkciou je dopovedať dej a vytvoriť harmonickú atmosféru šťastného zakončenia vzrušujúceho príbehu. Inokedy zasa vracajú poslucháčov z rozprávkového sveta do reálnej skutočnosti. Niektoré sú poetické, iné humorné, stručné.

Po expozícii nájdeme uvedenie postáv do akcie, ich charakteristiku, naznačenie základných vzťahov. Lokalizácia je stručná, iba niekedy rozvetvená do opisu. Naznačená je tu základná konfliktná motivácia, pre ktorú sa začína uskutočňovať hrdinovo dramatické putovanie.


Zápletka

Existuje niekoľko modelov zápletiek (protivník spôsobuje škodu, únos, krádež, zmiznutie...), ktoré akcelerujú dej a vytvárajú konfliktnú situáciu. Z týchto modelov zápletiek vyrastajú mnohé ďalšie varianty. V čarovných rozprávkach (ale aj vo zvieracích) má zápletka najčastejšie charakter dobrodružných príhod na ceste za cieľom, hrdinova cesta má niekoľko stupňov.

Jedným z charakteristických znakov dejovej osnovy je gradácia. Napätie predstavuje konflikt dobra a zla. Zápas sa odohráva vo sfére fyzickej, nie psychickej, ide o meranie fyzických síl, ale vyhráva i fyzicky ten, kto je morálne statočný. Dej sa v rozprávke graduje opakovaním, zväčša trojitým (triáda).
Opakovanie má niekoľko funkcií:
b)je charakteristickou obradnou črtou rozprávkovej kompozície
c)je prostriedkom na charakterizáciu postáv
d)stupňuje alebo retarduje dej
e)opakovanie sa stáva obradným prvkom, ktorý dieťa pociťuje ako hru
Zvláštnym výstavbovým prvkom kompozície je zveličenie (hyperbola), vyplýva z povahy hrdinov, vykonávajú zveličené činy.


Vyvrcholenie

Dej rozprávky sa stupňuje až k dramatickému vyvrcholeniu, ktoré má rozličnú podobu. Najčastejšie je to zrážka hrdinu s negatívnymi silami. Dej sa tu sústreďuje do jednej línie, ktorej nositeľom je hrdina, prekonávajúci jednotlivé prekážky na ceste za splnením úlohy.

Po vyvrcholení dramatickej akcie dej prudko smeruje k rozuzleniu. Na ceste k rozuzleniu sa môžu vyskytnúť ešte ďalšie prekážky, ktoré vytvárajú nové napätia, ale dej rozprávky sa napokon končí harmonicky, šťastným záverom.

Charakteristika rozprávania – základom je epické rozprávanie, zachováva sa v ňom postupný sled udalostí. Opisov je málo, majú podobu stručných charakteristík, opis krajiny je redukovaný na minimum. Epiteton zlatý, strieborný je veľmi častým charakterizačným prostriedkom na vytvorenie čarovnej atmosféry. Reč rozprávača je charakteristická úspornosťou, prostotou. V rozprávke je bohato zastúpený dialóg, dynamizuje výstavbu textu.


Jazyk ľudových rozprávok

Ústne podávanie rozprávkových variantov určuje ich základný jazykový charakter, tradovali sa v nárečí. Do spisovnej podoby ich dávali štúrovci alebo neskoršie S.Czambel – jazyková kultúra zberateľov vtlačila pečať charakteru rozprávok. Nárečové prvky spôsobili ich osobitný regionálny ráz, aj v spisovnej podobe si zachovali zvláštnosti prostredia.

Jazykové prostriedky sú presýtené metaforami, prirovnaniami, prívlastkami. Prirovnania – leteli ako vietor, triasla sa ako osika. Prirovnania na jednej strane hyperbolizujú, na druhej zosmiešňujú. Čím je rozprávka realistickejšia, tým viac ustupujú metafory, prirovnania. Pre prirovnania je príznačná zmyslová konkrétnosť, neprirovnáva k abstraktným pojmom, ale k reálnemu svetu.
Metaforické spojenia majú rozmanitú podobu: personifikácia prírodných úkazov (Slniečko veselo kukalo dnu oblokom), poetizujúce prenášanie významov (zlaté vlasy je splývali v dlhých prameňoch z hlavy po ramená), spojenie dvoch pomenovaní (hrôza vojska), personifikované metafory (Zemetras), metafory v podobe oxymora (bohatá bieda, olovený chlieb).

Epiteton – postavený na kontraste, dotvára atmosféru a charakterizuje postavy. Opakovanie – charakteristický prvok vetnej výstavby. Príznačnou črtou je inverzia, ktorá dodáva rozprávaniu osobitý patetický vzruch a romantickú patinu. Rozprávky sa vyznačujú bohatou expresivitou, slovnou i vetnou. Expresivita súvisí s priamou účasťou rozprávača na deji. Často sa do expresivity dostávajú slovesá (dlávila, znivočila, dotľapčila). Elidovanie slovies, využitie citosloviec na umocnenie citových prejavov v reči rozprávača i v reči postáv.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
Ľudová rozprávka
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
deviataa :: Referáty, projekty a pod. :: Referaty-
Prejdi na: