Planéta Venuša
Venuša je druhá planéta
slnečnej sústavy (v poradí od
Slnka), po Slnku a po
Mesiaci najjasnejší objekt
viditeľný zo
Zeme. Pomenovaná je po
starorímskej
bohyni lásky. Jej dráha sa nachádza
vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa na oblohe nevzdiali ďaleko od
Slnka. Maximálna uhlová vzdialenosť Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a
Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá na Zem tiene
viditeľné voľným okom. Je pomenovaná po
rímskej bohyni Venuši. Je to
terestriálna planéta, čo do
veľkosti a skladby veľmi podobná
Zemi; niekedy
ju preto nazývame „sesterskou planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných
planét sú
elipsovité, orbita Venuše je
jediná takmer
kružnica, so
stredom Slnka iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.
Pretože je Venuša k
Slnku bližšie ako
Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy blízko pri Slnku, takže ju je možné zo
Zeme vidieť iba krátko pred
svitaním alebo krátko po
zotmení. Preto je
niekedy označovaná ako „
Zornička“ alebo „
Večernica“, a keď sa objaví, ide
o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Výnimočne možno Venušu
voľným okom uvidieť aj vo dne.
Venuša bola známa už starým
Babylončanom okolo 1600 pred Kr. a pravdepodobne bola
známa dlho predtým v prehistorických dobách kvôli svojej jasnej viditeľnosti.
Jej symbolom je štylizované znázornenie bohyne
Venuša držiaca zrkadlo: kruh s malým
krížom pod ním (
v
Unicode: 2640
). Tento symbol sa používa v biológii na označenie jedincov ženského
pohlavia.
Atmosféra [upraviť]
Atmosféra Venuše v nepravých farbách. Snímku urobila
sonda Galileo, keď okolo Venuše v
roku
1990 prelietala.
Súčasná predstava o štruktúre atmosféry Venuše sa zakladá na meraniach
uskutočnených kozmickými sondami typu Venera, Mariner, Pioneer-Venus, pozemnými
pozorovaniami a teoretickými výpočtami. Venušu obklopuje hustá atmosféra tvorená
prevažne
oxidom
uhličitým, (no aj
dusíkom,
kyslíkom a
vodou) čo vytvára mimoriadne silný
skleníkový
efekt, ktorý zvyšuje teplotu povrchu na viac ako 400°C, v oblastiach blízko
rovníka dokonca až na 500°C. (Pri takejto teplote by sa nachádzali v tekutom
stave napr.
cín,
olovo či
zinok).
Venušin povrch je teda teplejší než
Merkúrov,
aj keď je vo viac ako dvojnásobnej vzdialenosti od
Slnka a prijíma teda iba 25 % slnečného žiarenia (2613,9
W/m² v hornej vrstve atmosféry, ale iba 1071,1 W/m² na povrchu). Vďaka tepelnej
zotrvačnosti a prúdeniu v hustej atmosfére sa teplota na dennej a nočnej strane
Venuši výrazne nelíšia, aj keď je jej rotácia extrémne pomalá (menej ako
1 otočka počas Venušinho roku; na rovníku rotuje Venušin povrch rýchlosťou iba
6,5 km/h). Vetry v hornej vrstve atmosféry obkrúžia planétu iba za 4 (pozemské)
dni a napomáhajú tak rozvodu tepla. Atmosférický tlak na povrchu dosahuje až
okolo 9
MPa, čo
je 90 krát viac ako na Zemi (je ekvivalentný tlaku na
Zemi v hĺbke 1 km pod hladinou oceánu). V atmosfére
dochádza aj k elektrickým výbojom, aj keď asi 1000-krát zriedkavejšie ako v
zemskej atmosfére.
Vrcholky mrakov majú teplotu približne −45°C. Oficiálna priemerná teplota
povrchu Venuše, ako ju určila
NASA, je 464°C. Minimálnu teplotu majú práve vrcholky
mrakov, teplota na povrchu nikdy neklesá pod 400°C.
Oblačnosť [upraviť]Mraky, ktoré sa skladajú predovšetkým z
oxidu siričitého a kvapôčok
kyseliny
sírovej, celkom obklopujú planétu a skrývajú
ľudskému
oku všetky detaily povrchu. Slnečné žiarenie je kvôli nim na povrchu Venuše
veľmi zoslabené, stále asi také, ako pri celkom zamračenej oblohe na Zemi.
Hlavná oblačnosť sa nachádza vo výške približne 50 až 70 km nad povrchom. (Na
Zemi väčšina oblakov nepresiahne výšku 12 km). Hrubá vrstva mrakov odráža
väčšinu slnečného svitu späť do vesmíru. To bráni ďalšiemu zohrievaniu Venušinho
povrchu a spôsobuje, že
bolometrické albedo dosahuje približne 60 % a albedo
vo viditeľnom rozsahu svetla je ešte vyššie. Aj keď je k Slnku bližšie ako Zem,
povrch Venuše nie je tak dobre zohrievaný a ešte menej osvetlený. Bez
skleníkového efektu by sa teplota povrchu Venuše veľmi podobala Zemi. Bežným
nedorozumením ohľadne Venuše je chybná viera, že je to silná vrstva mrakov,
ktorá zadržuje teplo. Opak je pravdou. Povrch planéty by bol omnoho teplejší,
keby vrstva mrakov neexistovala. Je to iba ohromné množstvo CO
2 v
atmosfére, čo spôsobuje zadržiavanie tepla mechanizmom skleníkového efektu.
Vo viditeľnom spektre je vonkajšia štruktúra mrakov pomerne nevýrazná.
Kontrastnejšie sa zobrazí na snímkach zhotovených v
ultrafialovom alebo
infračervenom žiarení.
Atmosférické prúdenie [upraviť]V horných vrstvách atmosféry vanú silné vetry s rýchlosťou 350 km/h, na
povrchu sú však vetry veľmi slabé, ich rýchlosť nepresahuje niekoľko kilometrov
za hodinu. Na druhej strane, vzhľadom k vysokej hustote Venušinej atmosféry na
povrchu, aj tieto pomalé vetry veľmi silno pôsobia na prekážky.
Rotačná od planéty zviera s kolmicou na ekliptiku len nevýrazný uhol 3°.
Slnečné žiarenie teda počas celého roka výraznejšie zohrieva atmosféru na
rovníku ako na
póloch. Vyžarovanie atmosféry
je však napriek tomu rovnaké na všetkých šírkach. Je to preto, lebo medzi pólmi
a rovníkom existuje výdatné prúdenie nazývané
Hadleyho bunky. Zohriaty
vzduch nad rovníkom stúpa, presúva sa k pólom kde ochladne, klesá k povrchu a
vracia sa späť k rovníku. Toto prúdenie prebieha v hlavnej oblačnej vrstve. V
smere od východu na západ ho križuje oveľa rýchlejšie prúdenie vyvolané
neobyčajne rýchlou rotáciou atmosféry Venuše. Podobný typ prúdenia, avšak v
oveľa menších výškach, existuje aj na Zemi.
[3] Povrch planéty [upraviť]
Radarová mapa
povrchu Venuše
Vďaka tomu, že rádiové vlny prenikajú i cez vrstvu hustých oblakov na Venuši,
máme jej povrch dobre zmapovaný. Venuša má na svojom povrchu dve „kontinentálne“
vrchoviny, ktoré sa dvíhajú z nedoziernych plání. Výšky povrchových útvarov sa
merajú (tak ako na Zemi sa meria nadmorská výška vzhľadom k hladine mora)
vzhľadom ku strednému polomeru planéty. Zo severnej vrchoviny
Ishtar Terra (Ištarina zem)
sa vypínajú Venušine najväčšie hory
Maxwell Montes (Maxwellovo pohorie) (zhruba o 2
km vyšší ako
Mount
Everest) nazvané po
Jamesovi Clerkovi Maxwellovi, ktoré
obklopujú pláň
Lakshmi
Planum.
Ishtar Terra je veľkosťou porovnateľná s
Austráliou. Na rovníku je ešte väčšia
Aphrodite Terra (Afroditina zem), veľkosťou rovná
Južnej Amerike. Medzi týmito dvoma
vrchovinami sa nachádza celý rad širokých priehlbín ako napríklad
Atalanta
Planitia,
Guinevere
Planitia a
Niobe
Planitia. Okrem hôr Maxwell Montes a oblastí Alpha a Beta Regio (ktoré boli
nájdené už na radarových snímkoch zo Zeme) sú všetky povrchové útvary na Venuši
pomenované po skutočných alebo mytologických ženách. Vďaka Venušinej hustej
atmosfére, brzdiacej meteory počas ich pádu k povrchu, sa tu nevyskytujú žiadne
impaktné
krátery menšie ako 2 km v
priemere. Krátery na Venuši sú relatívne plytké, napr. kráter s priemerom 160 km
má hĺbku asi 400 m. Svedčí to o intenzívnej erózii alebo endogénnej činnosti. O
tektonickej činnosti svedčia aj terénne zlomy veľkých rozmerov.
Zdá sa, že takmer 90 % Venušinho povrchu tvorí nedávno stuhnutá vrstva
bazaltovej lávy, iba výnimočne narušená meteoritickým kráterom.
To napovedá, že planéta nedávno podstúpila veľké pretvorenie povrchu.
[4] Na
povrch nedopadá priamo slnečné svetlo, viditeľnosť je podobná ako pod veľmi
zamračenou oblohou na Zemi. Tiene sú neostré.
Keďže Venuša zrejme nemá vlastné magnetické pole,
slnečný vietor priamo zasahuje
Venušinu hornú atmosféru. Uvažuje sa, že Venuša mala pôvodne rovnaké množstvo
vody v atmosfére ako Zem, ale v dôsledku
bombardovania slnečnými časticami sa voda rozložila na
vodík a
kyslík. Vodík vďaka svojej nízkej hmotnosti ľahko
unikol do priestoru, kyslík sa zlúčil s atómami kôry a zmizol z atmosféry. Pomer
vodíka a deutéria (ktoré nemôže unikať tak rýchlo) vo Venušinej atmosfére túto
teóriu podporuje. Vďaka suchu sú kamene na Venuši ťažšie a tvrdšie ako na Zemi,
čo vedie k prudším horám, útesom a ďalším neobvyklým rysom.
Domov 
