Sú silné, búrlivo prebiehajúce a rozlične dlho trvajúce citové vzplanutia.
Viažu sa na nejaký konkrétny obsah. Sú výrazom postoja k niečomu (zdesenie, smútok za niekým, strach z niečoho a pod.). Popri prejavoch takých znakov, afektov, ako sú veľké vegetatívne zmeny (zblednutie, sčervenanie) a prudké motorické reakcie (zatínanie pästí, škrípanie zubami, ničenie vecí), možno pri afektoch pozorovať aj tieto pravidelnosti a zákonitosti ich priebehu:
* afekt má tendenciu prenášať sa
* pri afekte spravidla vystupuje cieľovosť, prípadne zacielenie afektu na uspokojenie (odreagovanie)
Obsah afektu často plne zaujme vedomie človeka. Často natoľko, že nevie kontrolovať svoje správanie. Človek, ktorý sa nachádza v stave afektu, si obvykle dostatočne neuvedomuje čo robí, nie je schopný predvídať následky svojho správania.
Svojím priebehom afekty vyvolávajú:
1. vegetatívne zmeny – prejavujú sa napr. v červenaní, zblednutí, v zmene činnosti žliaz s vnútornou sekréciou a i.,
2. narušenie dynamiky kôrových procesov – čo sa prejavuje napr. v znížení vedomia, v nižšej súdnosti, v strachu a pod.
3. motorické reakcie – môžeme ich sledovať v mimike, pantomimike, v škrípaní zubov, v zatínaní pästí, búchaní po stole a pod.
Počas afektu dochádza v psychike človeka k takým zmenám, ako je znížená súdnosť (človek nesprávne hodnotí a posudzuje situáciu), zúžené vedomie (človek je sústredený len na úzky okruh podnetov, ktoré afekt vyvolali). Oslabená je regulujúca úloha mozgovej kôry, v dôsledku čoho nadobúdajú prevahu podkôrové centrá. V afekte človek „stráca hlavu“. Konanie v afekte (afektívne konanie) akoby sa človeku vymykalo spod kontroly, nie je ním plne riadené.
Neraz dochádza k situácii, ktorá sa označuje ako patický afekt. V jeho priebehu je možné rozlíšiť tri fázy. Pre prvú je typické to, že človek stráca schopnosť správne posúdiť situáciu. Má znížený obsah vedomia. Patický afekt vrcholí v druhej fáze, keď dochádza ku strate vedomia a k amnézii (strate pamäti). Tretia fáza patického afektu je už akési doznievanie. Prejavuje sa v apatii, vyčerpanosti, niekedy aj v ľutovaní a kajaní. Koreň vzniku afektívneho stavu spočíva:
* vo zvláštnostiach situácie, ktorá afekt vyvolala (konfliktové situácie, či nezdravé medziľudské vzťahy sa môžu stať príčinou afektívneho reagovania aj u inak pokojného človeka)
* v osobitostiach samého človeka (napr. citovo labilný, ťažko sa ovládajúci človek môže afektívne reagovať aj na obyčajnú maličkosť)
U ľudí určitého osobnostného typu môže dôjsť aj k akumulácii afektu. Prejavuje sa v tom, že sa afekt postupne hromadí, ale navonok sa neprejavuje. No naraz, v istom momente aj pri slabom a indiferentnom podnete (tzv. spúšťací moment) dôjde k afektívnemu výbuchu. Ten sa môže prejaviť v bezmocnej zlosti, plači, ale môže byť aj veľmi prudký, dramatický, deštruktívny. Pri opakovaní môže viesť aj k poruche osobnosti (napr. neuróza).
Sklon k afektom majú väčšinou ľudia s narušenou rovnováhou takých základných nervových procesov ako je vzruch a útlm, resp. u ktorých prevláda vzruch nad útlmom. Častejšie sa s afektami stretávame u ľudí menej vzdelaných a nevychovaných, hysterických. Neraz aj u tých, ktorí si nenavykli kontrolovať priebeh a dynamiku svojich citov.
Skúmaním afektov a ich priebehu sa ďalej zistilo, že:
* afekt má tendenciu iradiovať sa, šíriť sa na osoby, na veci, na deje a miesta, ktoré vzájomne nejako súvisia
* pri afektívnej reakcii zreteľne vystupuje zacielenie afektu na odreagovanie, na uspokojenie
Afekt sa oveľa ľahšie prekonáva v počiatočnom štádiu. Ťažšie sa s afektom bojuje vtedy, keď už vznikol a prebieha. Dôležité je, aby si človek uvedomil svoj afekt a tak isto činy a následky, ku ktorým môže dôjsť. Ovládanie afektu a boj s ním do značnej miery závisí od morálnych vlastností človeka, od spôsobu výchovy a životných skúseností.